Nit z přízraků

V roku 2017 predstavil Paul Thomas Anderson ako režisér, scenárista a producent v jednej osobe svoj nový film Nit z přízraků.  Tento nevšedný príbeh lásky medzi starším mužom a ženou sa po prvý krát, v prípade Andersonových filmov, odohráva mimo americkej pôdy. Na druhú stranu sa nevymyká z jeho série dobových filmov (ako napr. Až na krev z 2007; v Krnove bol zo 70mm materiálu premietaný Mistr z roku 2012), pričom tentokrát prináša na plátno Londýn v 50. rokoch 20. storočia. Stálicou zostáva aj niekoľko spolupracovníkov ako Dylan Tichenor (strih),  JoAnne Sellar a Daniel Lupi (produkcia), Jonny Greenwood (hudba) alebo Mark Bridges (kostýmy), ktorý získal za prácu na tomto filme v roku 2018 Oscara.

Hovorí sa, že láska ma rôzne podoby. Rozprávanie filmu to potvrdzuje pomocou zvráteného romantického príbehu. Vzťahy, vyrovnávanie sa s charakterom, ľudskými chybami, ale hlavne silnými citmi, je hlavnou náplňou filmu. Rozprávanie sleduje trojicu hlavných záujmov. Prvý z nich predstavuje príbeh brilantného módneho návrhára Reynoldsa Woodcocka, ktorý trpí obsesívno-kompulzívnou poruchou osobnosti. Hlavným bodom sa stáva práve sledovanie narušenia jeho rituálov po príchode pravej lásky (Almy). Druhá z rovín ukazuje zložité vzťahy hlavného hrdinu Reynoldsa, jeho sestry Cyril a Almy. Posledná z rovín rozpráva príbeh módy v Londýne, ktorá bola v danom období jediným silným súperom k parížskemu módnemu priemyslu.

Zo štylistického hľadiska sa dôležitým pre film stáva predovšetkým pohyb kamery a inscenácia v rámci relatívnej hĺbky záberu. Paul T. Anderson i naďalej využíva jeho zažitý spôsob využívania dlhších záberov v spojení s častým prerámovaním alebo použitím sledovacích záberov. Ty vytvárajú vo filme dôležitú, pomalú až harmonickú atmosféru, i vďaka spojeniu s pokojným klavírovým soundtrackom. Rozprávanie tak môže efektívnym spôsobom sledovať postavy, ktoré omnoho viac vyjadria svoje city skrz činy než cez vyslovené slová. Tie rovnako dostávajú silu v správny moment, ale slúžia už len na potvrdenie toho, čo dokázal divák vyčítať z konania hlavných postáv.

Je možné vypozorovať, ako sa vytvára rozpor medzi harmonickým zobrazovaním a naratívnym vývojom, ktorý v sebe skrýva disharmóniu na úrovni vnútorných rozpoložení hlavných postáv. Rozpor sa stáva ďalším prvkom, ktorý spolu s farebným prechodom z chladných do teplých farieb iba prehlbujú filmový príbeh.

Katarína Kunkelová