Jménem mých blízkých

Anotace pro KRRR! 2018 od Barbara Nováková

Francúzsko-kanadsko-maďarská koprodukcia Jménem mých blízkých z roku 1983 v réžii francúzsko-talianskeho režiséra Roberta Enrica je rovnomennou a pomerne vernou adaptáciou úspešnej autobiografie Martina Graya a Maxa Galla. Vzťah reality a fikcie tu stojí za zmienku, pretože napriek proklamovanej hodnovernosti sa táto publikácia dá zaradiť skôr do kategórie beletrizovaných životopisov, keďže viaceré udalosti sa Grayovi neprihodili (napríklad deportácia do koncentračného tábora Treblinka) a sú výsledkom fabulácie spoluautora.

Filmové rozprávanie je rámcované výjavmi z prítomnosti, v úvode ktorých sa divák prostredníctvom tajomného telefonátu dozvedá o smrti Grayovej ženy a detí v dôsledku požiara. Zúfalý Gray (stvárnený Michaelom Yorkom, ktorý si zahral aj postavu otca v scénach z minulosti) pod vplyvom výčitiek za ich smrť a svoje prežitie nabíja pušku a začína nahrávať svoje rozprávanie o minulosti. K tomu ho vyzýva hlas na nahrávke, patriaci jeho žene, aby tak zanechal pamiatku pre ich deti. Prvý typ emócie, ktorá riadi scény v prítomnom čase, je napätie, prameniace z otázky, či si Gray nakoniec vezme život, po tom, čo svoje spomínanie dokončí. Následne je toto napätie opäť akcentované v závere filmu, kedy sa Gray dostáva v spomienkach k bezprostredným udalostiam, ktoré sú príčinou jeho súčasnej situácie.

Zatiaľ čo scény v prítomnosti sú časovo i priestorovo jednotné, tie v minulosti sú epizodické a odvíjajú sa chronologicky, rozsahom a hĺbkou obmedzené na to, čo zažíva a vie protagonista. Gray ako moderný Odyseus zakúsi každú peripetiu, ktoré polovica 20. storočia pre svojich účastníkov „pripravila“, ocitajúc sa a aktívne sa zapájajúc do vojnových i súkromných drám. Niet preto ani divu, že viaceré nakoniec sám nezažil. V roli rozprávača sa Gray sústredí, ako je zjavné, na vojnové udalosti, počas ktorých prežil zásadné roky dospievania a ktoré ovplyvnili jeho životnú filozofiu prežiť za každých okolností. V každom novom prostredí sa rýchlo zorientuje, vie, koho podplatiť a efektívne buduje sieť informácií a vzťahov. Prispôsobovanie vlastnej identity na meniace sa okolnosti sa ukazuje napríklad na variovaní jeho mena. Martinom ho vo filme oslovuje vlastná rodina, Mietek je pre poľských povstalcov z varšavského geta, Míšom sa stáva pre vojakov Červenej armády. Poľské Grajewski sa príchodom do USA mení na Gray.

Druhý typ emócie, ktorú prinášajú scény z minulosti, je zvedavosť, akými rozličnými spôsobmi Gray uniká nebezpečenstvu, ako dopadnú príslušníci jeho rodiny a čím si musel prejsť, aby sa dostal až do východiskovej situácie v úvode filmu. Je to práve motív rozpomínania sa a uvedomovania si, aké prekážky už prekonal, ktorá má zásadný dopad na jeho rozhodovanie v prítomnom čase, v situácii medzi životom a smrťou, deň po hromadnej smrti svojej rodiny.

Štýl filmu je skôr nenápadný, farebná paleta mdlá a sivastá, podporuje a necháva priestor rozprávaniu. Na krnovskom plátne vyniknú najmä do detailov premyslené, realisticky pôsobiace prostredia.